Hovorí sa, že počas dlhého života nášho predposledného cisára Františka Jozefa I., mal prakticky každý obyvateľ monarchie možnosť aspoň raz vidieť panovníka naživo. Ľudia žijúci na Považí mali na to príležitosť už po dvoch rokoch jeho vlády, kedy sa cisár vydal na dlhú, ale o to dôležitejšiu cestu po svojich korunných krajinách. Prečo to robil a aký to malo zmysel? To sa budem snažiť priblížiť čitateľom prostredníctvom úryvkov z mojej diplomovej práce, ktorá sa počiatkami vlády Františka Jozefa zaoberala.
Na prahu dospelosti bol v pohnutých revolučných časoch 2. decembra 1848 v olomouckom arcibiskupskom paláci za rakúskeho cisára menovaný František Jozef I.[1] Tento akt bol realizovaný len v prítomnosti cisárovej najbližšej rodiny a vybranej dvornej elity, navyše ku zmene panovníka nedošlo po smrti jeho predchodcu. Legitímnosť nástupu na trón tak mohla byť ľahko napadnuteľná odporcami nového cisára. Krajinou sa začali šíriť vtipy, ktoré označovali Františka Jozefa za dieťa narodené po deviatich mesiacoch revolučného pohybu, prípadne prepisom jedného písmena vytvárali z jeho mena Franz slovo Fratz (sopliak, fagan).[2] Na mladosť a neskúsenosť s radosťou poukazoval vo svojich zahraničných prednáškach aj Lajos Kossuth, podľa ktorého v decembri 1848 ambiciózna žena posadila dieťa na trón stojaci na troskách slobody.[3]
František Jozef ale skutočne nebol cisárom „z vôle ľudu“. Na trón bol dosadený palácovým prevratom po tom, ako Ferdinand prečítal pripravenú abdikačnú listinu a ako sa jeho otec František Karol vzdal nástupníckych práv. Od svojho menovania sa považoval za cisára z Božej vôle, čím sa snažil zlegalizovať svoje nástupníctvo a eliminovať opozíciu.[4] V čase nástupu na trón mal len niekoľko praktických vojenských skúseností z trojmesačného pôsobenia v Lombardsko-Benátsku, ale veľmi málo priamych vladárskych skúseností. Nutne ich nepotreboval, pretože štátny aparát bol v spoľahlivých rukách dvora. To, čo nebolo zabezpečené cisárovou matkou Žofiou Wittelsbach alebo vládnym kabinetom Felixa Schwarzenberga, zabezpečili rakúski generáli spolu s formujúcimi sa brachiálnymi zložkami.
Drobnou finančnou pomocou začal už koncom roka 1849 pracovať na svojej povesti, keď sa v septembri zaviazal štyrom sirotám po evanjelickom farárovi zo Sedmohradska platiť každý rok po 200 zlatých a to až do ich 24. roku života. Peniaze na ich zaopatrenie mali byť vydávané zo štátnej pokladnice a o tomto čine bol každý informovaný na titulnej strane novín.[1] Dobrotivosť Františka Jozefa je všeobecne známa, avšak rovnako známe je, že v mladosti nemal predstavu o skutočnej hodnote peňazí, a preto je viac než isté, že akt dobročinnosti bol konzultovaný s niekým iným.[2]
Ďalším vhodným prostriedkom na získanie si podpory aspoň u malej časti obyvateľov bolo vyhlasovanie amnestií. Vzhľadom na enormný počet zatknutých nebol problém vybrať vhodných kandidátov na prepustenie a omilostenie tých, ktorí nepredstavovali pre monarchiu nebezpečenstvo. Skrátenie trestu alebo úplné omilostenie pomohlo zjemniť napätie, aké sa vytváralo v niektorých väzniciach.[3] Začiatkom decembra 1849 František Jozef rozhodol o tom, že politickí väzni, ktorí boli odsúdení na jeden rok väzenia a odpykali si už polovicu svojho trestu, majú byť úplne prepustení.[4]
Poukazovanie na milodary a amnestie bolo síce pozitívnym krokom, ale v konečnom dôsledku tento postup zasiahol do životov len veľmi obmedzeného počtu ľudí. Oveľa väčší počet ľudí zasiahli nové daňové poplatky a zvyšujúci sa počet bezzemkov, ktorí zostali odsúdení na námezdnú prácu u veľkostatkárov. Ekonomické problémy boli jedným z kľúčových javov celých päťdesiatych rokov. Proti spotrebnej dani za tabak sa zdvihla taká vlna odporu, že niektorí pestovatelia začali páliť svoje tabakové sadenice. Keďže sa počas trvajúceho výnimočného stavu nebolo možné zhromažďovať, ani vyjadrovať odpor voči postupu vlády, začali sa ľudia schádzať na cintorínoch, z ktorých ich nemohli bezdôvodne vyhostiť.[5]
Popularita Františka Jozefa bola v prvých rokoch vlády skutočne na bode mrazu u veľkej časti obyvateľstva. Cisár o tom samozrejme vedel, ale spočiatku o sympatie verejnosti nestál.[1] Boj o jeho obľúbenosť sa postupne viedol na viacerých úrovniach s použitím rozličných prostriedkov. Kľúčová sa však ukázala byť panovníkova osobná prítomnosť medzi jeho poddanými národmi a dôvod na to bol veľmi jednoduchý. Cisára pre jeho mladý vek len málokto poznal, nemal dostatočne veľké kontakty a aj tá časť obyvateľstva, ktorá ho prijala za svojho panovníka, nemala možnosť vidieť ho osobne, pretože začiatkom vlády sa zdržiaval takmer výlučne v Rakúsku a v Čechách.[1] Zámerne odsúvaná návšteva Uhorska súvisela, prirodzene, s veľkým nebezpečenstvom vyplývajúcim zo stále prítomnej revolučnej nálady Maďarov a porevolučnej nespokojnosti nemaďarských národov.
Panovník navštívil za svoj dlhý život všetky korunné krajiny a každý obyvateľ mal možnosť ho minimálne raz vidieť naživo. Jeho cestovanie súviselo s vojenskými manévrami, civilnými inšpekciami, otváraním rozličných inštitúcií i so stretnutiami s inými panovníkmi.Medzi posledné krajiny a regióny, ktoré cisár po štyroch rokoch vlády ešte nenavštívil, patrilo Uhorsko, Sedmohradsko, Vojvodina a Chorvátsko s Vojenskou hranicou. Návšteva väčšiny menovaných území bola naplánovaná na veľkú okružnú cestu v letných mesiacoch roku 1852.[1] Veľmi zaužívane sa nazýva aj ako „cesta zmierenia“, v skutočnosti však nešlo o zmierenie cisára s uhorským ľudom, ako skôr o zmierenie uhorského ľudu s tým, že cisárom bol práve František Jozef.
V prvý augustový týždeň roku 1852 zamieril panovník na územie dnešného Slovenska, na čo vopred reagovali Slovenské pohľady vydaním niekoľkých básní k jeho príchodu: „Zaplesajte Tatry naše, vy slovenské pyramídy! Nech vás oko Mocnárovo s potešením všade vidí; ozvena nech ohlas dáva, cisárovi sláva, sláva! A ty Mocnár veleslavný, buď vítaný v Tatier lone, milióny ťa čakajú, čo vždy stáli pri Tvém tróne.“[1] Zahanbiť sa nenechali ani v Slovenských novinách, ktoré obdobne reagovali napísanou básňou v staroslovenčine: „Nuž vítej nám, ó náš Nejjasnější Pane! V Tatrách, ve slovenském věrném Tobě kraji!“[2]
„Slávnosť, akej nikto nepamätá“,[1] tak označili panovníkovu prítomnosť obyvatelia Oravy. Vopred konané prípravy na jeho príchod organizoval najmä gróf František Zichy, ktorý nedovolil Slovákom prezentovať vlastné slávobrány. Majoritné oravské obyvateľstvo sa však preukázalo aspoň červeno-bielymi zástavami. Cisár vykonal audiencie v Dolnom Kubíne a prezrel si aj Oravský hrad. Počas celej návštevy sa mal údajne viackrát zhovárať s ľuďmi v slovenčine, čo spôsobilo mimoriadne nadšenie. Skutočne neštandardné prekvapenie na neho ale čakalo až pri ceste späť do Kraľovian, kde sa v blízkosti sútoku Oravy a Váhu nachádzalo niekoľko slávnostne vyzdobených pltí. Na prvej z nich bolo vyhradené miesto pre žandárov, na druhú sa nalodila hudobná kapela a konečne na tretej plti neobyčajnej veľkosti cestoval samotný panovník s najbližším vojenským sprievodom.[2] Život cisára bol zverený do rúk skúsených pltníkov oblečených do slovenských krojov. Keď sa plť pohla, z okolitých hôr Malej Fatry sa začali ozývať zvuky pastierskych trúb, ktoré vytvárali oravskí bačovia a niekoľko valachov. K tomu sa pridali slávnostné výkriky stoviek prítomných ľudí a salvy mažiarov. Neobyčajná cesta dolu Váhom, ktorá vystriedala stereotypný priebeh predchádzajúcich návštev, sa tak celkom určite vryla do pamäte cisára.
Oddanosť miestneho ľudu sa preukázala po príchode do Sučian v blízkosti Martina, kedy došlo k pretrhnutiu lán na cisárovej plti, na čo reagovali prítomní chlapi pohotovým skokom do Váhu, aby plavidlo pridržali a cisár mohol bezpečne vystúpiť. František Jozef bol podľa slov redaktora dojatý a pltníkov náležite obdaroval.[3] Noc strávil v martinskom župnom dome a na druhý deň ráno pokračoval v ceste do Trenčianskej župy. Na župných hraniciach trpezlivo vyčkával trenčiansky župan Jozef Koreska, ktorý už dva týždne organizoval rekonštrukciu ciest, cez ktoré sprievod prechádzal a zároveň zakázal miestnym obyvateľom podávať cisárovi sťažnosti. Slávnostné uvítanie a výzdoba bola podobná, akú cisár zažíval v predchádzajúcich návštevách. Po krátkej prestávke v Žiline sa František Jozef 12. augusta naobedoval v Ilave a následne pokračoval do Trenčína, kde našiel ubytovanie v župnom dome. Tamojší obyvatelia pre neho zapálili vatru priamu na nádvorí hradu a rozloženie menších ohňov malo vytvárať nápis „viribus unitis“. Cisár v Trenčíne nezostal cez noc, ale v spoločnosti bandérií a fakľového sprievodu sa v nočných hodinách pobral do Nového Mesta nad Váhom. Z Považia si odniesol viacero darov, ktoré láskavo prijal.[4]
V okolí Trnavy sa k bandériám pridalo niekoľko myjavských jazdcov, ktorí chránili vzácneho hosťa. V meste sa cisár stretol s tam prítomným maršalom Alfredom von Windischgrätzom, ktorý mal na Považí svoje majetky, ale vo všeobecnosti sa už oslavy príchodu Františka Jozefa konali viac-menej tradičným spôsobom, ktorý bol opisovaný nespočetnekrát. Čím viac sa blížil sprievod k Bratislave, tým boli oslavy tichšie, pretože vidieť panovníka habsburského rodu v tomto meste nebolo také výnimočné, ako vidieť ho vo vzdialených kútoch monarchie. Po inšpekcii Trnavy František Jozef nastúpil do pripraveného vlaku a na zvyšok cesty použil tento, určite pohodlnejší dopravný prostriedok. Posledné hodiny svojej trojmesačnej výpravy strávil cisár v bratislavskom Primaciálnom paláci, kde ho obklopila miestna aristokracia a duchovenstvo. Vo večerných hodinách si tak ako v každom väčšom meste pozrel divadelné predstavenie a na druhý deň ráno, 14. augusta 1852, po pravidelnej vojenskej inšpekcii, už sedel celý sprievod v špeciálnej vlakovej súprave smerujúcej do hlavného mesta Rakúskeho cisárstva.[5]
Záverečné zhodnotenie tejto cesty je veľmi náročné, nakoľko nie je pochybností o tom, že veľké množstvo obyvateľstva skutočne úprimne a s radosťou očakávalo príchod panovníka. Vítali ho zástupy ľudí ako osloboditeľa z poddanských povinností, ako niekoho, kto zabezpečil rovnoprávnosť tým, ktorým bola dlhodobo upieraná. Odovzdávali mu dary, k nohám mu hádzali kvety, kľakali pred ním na kolená len preto, aby mu vyjadrili svoju úplnú oddanosť a vďaku. Rovnako tak však bola cesta perfektne pripraveným divadlom. Na uliciach miest neboli žobráci, pretože ich odtiaľ vopred vyhnali a k panovníkovi sa nedostali sťažnosti, pretože bolo zakázané ich odovzdávať. František Jozef jednoducho videl to, čo chcel vidieť a čo mu malo byť ukázané. Dediny a mestá, cez ktoré prechádzal, boli len Potemkinovými dedinami. Stačilo to však na to, aby svoj obraz zásadne vylepšil a tam, kde sa vylepšoval len veľmi ťažko, preukázal cisár moc, ktorú mal v tom čase už pevne v rukách.
Poznámkový aparát
[1] Jeho biografické údaje a prehľad vlády pozri napríklad URBAN, Otto. František Josef I. Praha : Mladá fronta, 1991, 318 s.; KISTE, John. Císař František Josef. Život, pád a zánik habsburské říše. Praha : Práh, 2008, 262 s.; SEGEŠ, Vladimír (et al.) Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003, s. 277 – 284.
[2] K prepisu panovníkovho mena dochádzalo na pouličných letákoch. HOLEC, ref. 9, s. 30. Taktiež pozri URBAN, ref. 84, s. 37.
[3] „Ambicióznou ženou“ je myslená cisárova matka Žofia a „trónom slobody“ malo byť liberalizované, revolučné Uhorsko. O Kossuthových cestách viac FREIFELD, ref. 12, s. 110.
[4] Formulku „cisár z Božej vôle“ Ferdinand V. prestal používať v lete roku 1848, ale pri korunovácii Františka Jozefa sa úmyselne znova použila ako dôraz na to, že monarchistická moc pochádza priamo od Boha a nie od ľudí. Pozri URBANITSCH, ref. 30, s. 51.
[5] Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 101 z 26. augusta 1852. O veľmi špecifickej návšteve Oravy opäť HOLEC, ref. 9, s. 41; VETRÁKOVÁ, ref. 125, s. 147.
[6] Z novinových správ sa dozvedáme, že „cisárova plť“ bola podstatne väčšia, na podlahe bolo zelené súkno a naopak na streche červeno-biele. Prostredný sťažeň bol ozdobený rakúskou čierno-zlatou zástavou a na krajoch boli slovenské i maďarské zástavy menších rozmerov. Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 102 z 28. augusta 1852.
[7] O tejto príhode Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 102 z 28. augusta 1852.
[8] Deputácia ľudí z Rajeckej doliny odišla za cisárom do Žiliny aj do Trenčína, aby mu podarovali špecifickú červenú kožu, okrem toho bol panovník obdarovávaný tradičným jedlom, či remeselnými výrobkami, najmä drôtenými.
[9] K záveru celej cesty pozri HOLEC, ref. 9, s. 48; tiež VETRÁKOVÁ, ref. 125, s. 150. Z pramenného materiálu ADLERSTEIN, ref. 125, s. 169 alebo Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 97 zo 17. augusta 1852.
[10] Báseň vyšla v špeciálnom vydaní ako Predtušenie slávnej Slovenstva radosti na najvyšší príchod Jeho Císársko-Apoštolského Veličenstva Fraňa Jozefa I. Slovenské pohlady na literatúru, umenie a život, roč. 4, č. 5 zo 4. augusta 1852.
[11] Autor básne sa podpísal ako V. P. P., pozri K uvítání Jeho Císařsko-Královského Apoštolského Veličenstva Františka Josefa I. ve věrných krajech slovenských. Slovenské noviny, roč. 4, č. 93 zo 7. augusta 1852.
12] Táto cesta, napriek svojmu nesmiernemu významu, nebola doposiaľ na Slovensku dôkladne preskúmaná. Podrobnejšie sú spracované väčšinou len tie úseky panovníkovej cesty, ktoré sa priamo dotýkali územia dnešného Slovenska, k tomu pozri VETRÁKOVÁ, Anna. Cesta zmierenia: návšteva Františka Jozefa v Uhorsku roku 1852. In KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid (et al.) „Vyjdeme v noci vo fakľovom sprievode a rozsvietime svet“. Bratislava : SAV, 2012, s. 137 – 151; alebo tiež HOLEC, ref. 9, s. 30 – 49. Pri spracovaní tejto témy používame slovenské, rakúske a české dobové noviny, ale aj knihu Johanna Adlersteina, ktorý ako súčasť sprievodu podrobne rozpísal cestu panovníka, pozri ADLERSTEIN, Johann. Die Rundreise Sr. k. k. apost. Majestät Franz Joseph des Ersten durch Ungarn und Siebenbürgen im Jahre 1852 als ein Beitrag zur Geschichte unserer Tage mitgetheilt von einem Augenzeugen. Wien : Keck und Pierer, 1852, 184 s.
[13] Takmer vždy ale išlo o kombináciu viacerých dôvodov, čím bol schopný v rámci jednej návštevy otvoriť napríklad nové divadlo a súčasne vyriešiť iné politické záležitosti.
[14] Dôvodov na návštevu bolo oveľa viac, či už išlo o poľovačky a iné kratochvíle, návštevu divadiel, výstav a podobne. K dôvodom návštev napríklad URBANITSCH, Peter. Mýtus pluralismu a realita nacionalismu. Dynastický mýtus habsburské monarchie – zbytečná snaha o vytvoření identity? (2. část – dokončení) In Kuděj, Časopis pro kulturní dějiny, roč. 8, č. 2, 2006, s. 35.
[15] Výnimkou bolo trojmesačné ťaženie v Uhorsku a dve oficiálne návštevy Varšavy, pri ktorých sa stretol s ruským cárom Mikulášom I. Až do roku 1852 sa však cisár častejšie „vyskytoval“ v talianskych provinciách než v Uhorsku.
[16] Podľa Otta Urbana panovník sledoval vytýčený cieľ v podobe absolutistickej moci bez ohľadu na verejnú mienku obyvateľstva. URBAN, ref. 84, s. 45.
[17] Otec štyroch sirôt prišiel o život počas revolúcie pre svoje prohabsburské presvedčenie. V krátkom článku na titulnej strane cisár symbolicky žiada Alexandra Bacha o vybavenie tejto žiadosti. Pozri Úradnie zpráwy, Slovenské noviny, roč. 1, č. 18 zo 7. septembra 1849.
[18] František Jozef často a rád rozdával almužny, ale keďže pri sebe nemusel nikdy nosiť peniaze a nechodil nakupovať, nemal tušenie o tom, čo je málo a čo veľa peňazí. Zachovalo sa viacero príbehov, napríklad keď chcel dať svojmu bratovi k narodeninám len 5 zlatých, alebo keď sa obával, či je 500 korún pre holiča dostatočne veľa. Pozri KETTERL, Eugen. Paměti komorníka císaře Františka Jozefa I. Praha : Novinář, 1970, s. 28.
[19] Pomery v mnohých väzniciach boli v päťdesiatych rokoch katastrofálne. Známa je rozsiahla vzbura väzňov v Ilave, kde nebol vybudovaný dostatočný priestor pre väzňov a v jednej miestnosti sa ich mohlo ocitnúť aj niekoľko desiatok. Proti takémuto väzneniu došlo k hromadnej vzbure v roku 1858, ale jej priebeh dodnes nebol zrekonštruovaný. Výsluchové protokoly väzňov spolu s dennými hláseniami sú v ŠA BY, fond Krajský súd v Trenčíne 1849 – 1859, krab. 56, č. 607 – 709, spis Vzbura väzňov v Ilave 1858.
[20] Úradnie zpráwy, Slovenské noviny, roč. 1, č. 46 zo 4. decembra 1849.
[21] O drobných prejavoch nespokojnosti pozri FREIFELD, ref. 12, s. 103.
[22] Na trhovisku zrejme došlo k niekoľkým menším incidentom, pretože na miesto boli povolané aj rakúske vojenské jednotky. Odpor voči panovníkovi a vyjadrenie podpory pre Kossutha sa najčastejšie prejavoval úplnou ignoráciou cisára, bolo to bezpečnejšie ako konfrontácia s mocenskými zložkami. Pri oslavách jeho narodenín sa jednoducho nikto nedostavil. Ibidem, s. 112.
[23] O priebehu vzbury v Banskej Štiavnici pozri MESÁROŠ, Július. Sociálne pomery a sociálne hnutie robotníctva. Začiatky spolčovacieho hnutia. In PODRIMAVSKÝ, ref. 1, s. 170. Vo vzbure banskoštiavnických baníkov sa v 50. rokoch 20. storočia hľadali začiatky sociálnych zápasov (triedneho boja) slovenského proletariátu.