Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Krajina na strednom Považí sa veľmi zmenila. Každý, kto cez tento región prechádza, si už z diaľky všimne oproti sebe stojace Biele Karpaty a Strážovské vrchy, no a tam medzi nimi nájde kedysi dominantnú rieku Váh, dnes už len vo svojej skrotenej podobe. Tento pokojný a od povodní ušetrený kraj, nežije bez strachu z veľkej vody ešte ani sto rokov. Napriek tomu je to dnes pre nás samozrejmosťou. Komu a čomu ale vďačíme za tento stav? Na stránkach Magistra Historiae vám v sérii článkov prinesieme informácie o tom, ako sa Váh v minulom storočí menil z neskrotného vodného toku na človekom regulovanú a energeticky využiteľnú rieku.

Ak by ste si prečítali výpovede obyvateľov obcí na strednom Považí v Tereziánskom urbári (1770), zistili by ste, že jednu vec majú všetky obce spoločné – strach a bezmocnosť prameniace z rieky Váh. Tá bola až do minulého storočia živlom, ktorý cez Považie netiekol v pokojných meandroch, ale naopak vytváral niekoľko ostrovov, tiekol vo viacerých korytách a jej veľkosť a smer sa každým rokom menil. Spôsobovalo to značné problémy pri určovaní chotárnej hranice, ale aj problémy s majetkom, živobytím a v neposlednom rade si rieka so sebou odniesla množstvo ľudských životov.

To všetko sú dôvody, kvôli ktorým sa už od stredoveku v tejto oblasti presúvali cesty, dediny a mestečká čo najviac k okolitým horám, aby boli ušetrené od zničujúcej povodne. Na dlhé storočia neexistovali možnosti ani prostriedky na účinnejšie vysporiadanie sa s týmto problémom a ľudia si na to museli jednoducho zvyknúť. Nárast priemyselného ruchu do tohto agrárneho regiónu priniesol až koniec devätnásteho storočia. Výstavba Považskej železnice, cementárne v Ladcoch, či sklárne v Lednických Rovniach priniesli nové technologické možnosti a hlavne nových významnejších odberateľov elektrickej energie. Prvá svetová vojna ale akékoľvek plány zastavila.

O prípadnej regulácii Váhu sa začalo hovoriť až na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. To už hovoríme o období, kedy nebolo výhodné regulovať Váh len z toho dôvodu, že sa často vylieval z vlastného koryta, ale išlo najmä o energetické využitie jeho potenciálu, o vybudovanie série malých vodných elektrární, ktoré sa predbežne mali vybudovať v Ladcoch, v Ilave a v Dubnici nad Váhom. Do budúcnosti sa samozrejme počítalo s ich rozšírením. Dnes je tento megalomanský projekt známy ako sústava Vážskych kaskád. Jej počiatky datujeme do augusta 1932. Išlo o jednu z najdôležitejších technických stavieb na Slovensku v tomto období.

Čitatelia znalí histórie ale budú vedieť, že začiatok tridsiatych rokov sa spája skôr s úpadkom v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou. Nebolo tomu inak ani v Československu, o to viac bola štátom platená práca na kopaní a budovaní kanála žiadanejšia. Väčšina najdôležitejších prác musela byť stále prevádzaná ručne – za pomoci lopát a krompáčov. Len kde-tam môžeme vidieť stále veľmi primitívne bagre, žeriavy a veľké kladivá. Kanál sa začal budovať pri obci Dolné Kočkovce, neďaleko Púchova. Po obci získal aj názov ako Kočkovský kanál. Prípravné práce sa začali hneď v lete roku 1932, kedy sa začali ručne kopať a budovať ochranné hrádze, ktoré mali ochrániť susedné obce Streženice a Horné Kočkovce od vody. Dno kanála je široké až 15 metrov a samotné brehy sú od seba vzdialené na 50 metrov. Na vykopanie a zabetónovanie takejto plochy bolo potrebných 2000 robotníkov denne, ale o lacnú pracovnú silu nebola vôbec núdza. Nezamestnanosť v tomto čase sa totižto šplhala na rekordnú hranicu. Pre odvoz veľkého množstva zeminy, skál a štrku sa na mieste budúceho kanála vybudovala provizórna železnica, ktorá nepretržite odvážala materiál.

Prvou elektrárňou – hydrocentrálou, na plánovanom kanáli, bolo vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice, ktorého návrh vypracovali architekti Jiří Merganc a Václav Houdek. Pozostávalo zo 6 km dlhého prívodného kanála, ktorý privádzal vodu z Váhu od Dolných Kočkoviec do Ladiec, tam sa prúd vody prostredníctvom dvoch Kaplanových turbín menil na elektrickú energiu a odtiaľ voda pokračovala ďalej 3 km dlhým odpadovým kanálom. Samotná elektráreň je dnes považovaná aj za architektonické dielo postavené v konštruktivistickom a funkcionalistickom štýle. Súčasne ide o najstaršiu vodnú elektráreň na rieke Váh.

Keďže Váh so sebou splavuje množstvo drobného štrku a piesku, mohlo by ľahko časom dôjsť k obrusovaniu betónu a poškodeniu stavby. Ako ochrana sa preto použila vrstva žulového kameňa. Prívodný aj odpadový kanál sa po vykopaní do stanovenej hĺbky musel nechať cez zimu odležať, pretože neexistovali nástroje, ktoré by tak veľké množstvo zeminy pomohli utlačiť a zhutniť. Následne sa na vnútorné steny kanála naliala 15 cm hrubá vrstva betónu, po ktorej tečie voda dodnes. Stavba tohto vodného diela priniesla aj niekoľko novátorských vylepšení. Tak napríklad v Brne Ing. Smrček navrhol a vyskúšal nové rozrážače vody, ktoré sa umiestnili tesne pred elektrárňou, aby pomáhali lepšie rozložiť energiu vody.

Do prevádzky sa elektráreň a kanál dostali hneď na jar v roku 1936, teda práce trvali celkovo len úctyhodné štyri roky. Už v novembri 1935 došlo k naplneniu kanála vodou, ale kvôli zime sa s oficiálnou prevádzkou začalo až na ďalší rok. V nasledujúcom období sa dĺžka kanála neustále predlžovala. Plánované elektrárne sa ale budovali pomaly. Práce na elektrárni v Ilave sa dokončovali až počas druhej svetovej vojny, v Dubnici nad Váhom boli hotové o niečo skôr. Dnes je energeticky využívaná rieka Váh na pomerne dlhom úseku od Žiliny až po Hlohovec, ale naďalej je aktuálna otázka výstavby série menších vodných elektrární na hornom toku Váhu smerom k Vysokým Tatrám a aspoň jednej väčšej elektrárni na juhu pod Hlohovcom. Slovensko je aj vďaka Vážskej kaskáde vo výrobe elektrickej energie absolútne sebestačné.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

 

Zdroj: BAGIN, Anton – BYSTRICKÝ, Valerián. Ilava. Martin : Osveta, 1991, 305 s. ISBN 80-217-0249-4.