Pôsobenie a porážka husitských vojsk v bitke pri Ilave

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Nielen záležitosti smrteľníkov sa vymknú nečakane z pravidelného chodu, ale z Božieho dopustenia aj viera voči Bohu občas trpí temnotou.“ Tak si duchovné udalosti v Európe vysvetľoval vzdelaný laik Ján z Turca vo svojej kronike. Lavínový efekt, ktorý sa spustil po tom, ako sa cirkev oprávnene snažila vymaniť spod svetského područia, mal za následok mnohé morálne i duchovné poklesky. Radikálne vzdialenie sa od pôvodných Kristových prikázaní postihlo ako svetských, tak i niektorých cirkevných predstaviteľov. Korupcia, simónia, nepotizmus či investitúra. To všetko sú pojmy, ktoré v priebehu pätnásteho a najmä šestnásteho storočia štiepili dovtedy pomerne jednotnú cirkev.

Reakcia na tieto udalosti nečakala dlho. Pokusy o reformáciu cirkvi sa v Anglicku pod dohľadom Johna Wicliffa (†1384) odohrávali už na konci štrnásteho storočia. O niekoľko rokov neskôr vystupuje na pôde Českého kráľovstva s prevzatými myšlienkami Ján Hus (†1415). Hoci obaja predchodcovia Luterovej reformácie boli upálení, potreba zásadnej zmeny prežila.

Kostnický koncil

O skutočnej potrebe reformy hlavy a údov cirkvi nepochybovali ani účastníci samotného Kostnického koncilu, ktorý bol pod záštitou Žigmunda Luxemburského zvolaný v roku 1414.[1]Napriek tomu, že Žigmund viackrát ponúkal milosť českému reformnému kazateľovi Jánovi Husovi výmenou za odvolanie jeho učenia, zostala ponuka nevyužitá.[2] Koncilom táto udalosť nijako neotriasla, pretože prvoradou úlohou bolo podriadiť obrovskú svetskú i duchovnú moc pápeža do kontrolovateľnejších rúk koncilu, ktorý by o dôležitých rozhodnutiach mal právo rozhodovať  v záujme všetkých katolíckych krajín. Nová voľba pápeža, ktorý sa stane hlavou očistenej cirkvi a vystrieda tak pontifikáty súčasne troch vtedajších pápežov, prebehla 11. novembra 1417 a na Petrov stolec zasadol kardinál Odo Colonna, ktorý prijal meno Martin V.[3]

Zatiaľ čo v Európe sa vďaka Kostnickému koncilu ukončoval proces pápežskej schizmy, v Českom kráľovstve došlo z dôvodu smrti majstra Jána Husa k hlbokým nepokojom. Za českého kráľa prijali Žigmunda Luxemburského len na Morave a v Sliezsku. Hoci bol v Prahe korunovaný za kráľa už v roku 1420, vládu prezval do rúk v skutočnosti až o šestnásť rokov neskôr. Práve počas obliehania Prahy križiackymi vojskami a následnému husitskému víťazstvu sa na Pražskom hrade prijali takzvané Štyri pražské artikuly.[4] Jedným z dôvodov Žigmundovho neúspechu v českých krajinách bola garancia návratu Jána Husa z Kostnického koncilu, ktorá však nemohla byť dodržaná.[5] Vyvrcholením koncilu voči Českému kráľovstvu, ktoré už v tom čase bolo vnímané ako krajina heretikov a kacírov, bolo vyhlásenie kliatby na 424 vznešených českých obyvateľov na koncile, práve z dôvodu husitskej viery.[6]

České kráľovstvo sa tak stalo stredobodom európskych záujmov v boji proti kacírom, najmä po tom, ako nový pápež Martin V. vyhlásil križiacku výpravu s účasťou všetkých susedných krajín, Uhorsko nevynímajúc. Na rozdiel od Wiclifovej snahy o zásadné reformy v cirkvi sa husitom podarilo spomedzi Husových nasledovníkov vytvoriť vojsko, ktoré odrazilo všetkých päť pokusov križiackych vojsk. Po takej masívnej vojenskej prevahe nemožno pochybovať o dostatku sebavedomia českých husitov k tomu, aby sa odvážili napadnúť Žigmundove postavenie v severnom Uhorsku, výlučne na území dnešného Slovenska.[7]

Kráľ Žigmund (…) bol dozaista povinný brániť katolícku vieru, lebo spomínaní husiti zhromaždili veľkú vojenskú silu.[8] Keď v roku 1428 vošli prvé husitské vojská za hranice Uhorska, Žigmundove oddiely na to neboli dostatočne pripravené. Okrem toho bola krajina zužovaná na oboch stranách – na juhu Turkami, na západe husitmi. Samotný Žigmund si túto závažnú slabinu dobre uvedomoval, rovnako on sám nebol schopným vojvodcom, čo už dokázal mnohokrát na križiackych výpravách, či už v bitke pri Nikopole, alebo vo všetkých doterajších ťaženiach proti husitom.[9] Svoju silnú diplomatickú osobnosť však s pomocou verných rytierov Stibora zo StiborícMikuláša z Gorjan dokázal využiť na dôležité defenzívne, ale i ofenzívne reformy v armáde.[10] V nich, ako vo svojej práci uvádza Vladimír Segeš, sa nariadilo opevňovať a niektoré väčšie dediny premeniť na mestá, aby sa zefektívnila obrana.

Najdôležitejšia reforma však prišla až o niekoľko rokov neskôr a nazývala sa Siensky register.[11]Hoci táto reforma pochádza z rokov 1432-33, to znamená v dobe, kedy najväčšie husitské nebezpečenstvo vyprchalo, je dôležité poznať Žigmundovu angažovanosť v obrane krajiny. Register bol rozposlaný všetkým stoliciam a krajina bola rozdelená do oblastí s vyhradeným počtom vojska, ktoré by mohlo byť okamžite nasadené do boja aj proti Turkom, aj proti husitom. Zatiaľ čo v protitureckej defenzíve zohrávala úlohu Dalmácia a Chorvátsko, proti husitom boli nasadené všetky jednotky z územia dnešného Slovenska, opierajúc sa z juhu na Bratislavský hrad a Považie až k Žiline. Dokonca ešte v roku 1435, kedy už bola väčšina hradov odstúpená späť do kráľovskej moci, sa na sneme v Bratislave riešila obrana proti husitom.[12]

Mimo územia Považia a dnešného juhozápadného Slovenska sa husitské nájazdy odohrávali takisto na Spiši, ktorý bol po prvý raz svedkom husitského ničenia na jar 1431, kedy po nezhode v Poľskom Krakove o Štyroch pražských artikulách došlo k napadnutiu Malopoľska a lúpežný útok pokračoval až do  Levoče. Bol vyplienený kartuziánsky kláštor v Lechnici a vypálené predmestie Levoče.[13]

Husiti na Považí

Husiti sa na územie Uhorska dostávali najmä ľahko prechodnými cestami, akou bola česká cesta ústiaca do Trnavy. Odtiaľ viedli prvý zo svojich nájazdov. Biele Karpaty im neuľahčovali postup smerom na východ, čím bolo čiastočne toto územie uchránené. Neskôr sa však práve územie Považia objavuje ako územie, cez ktoré sa husitské armády spájali, alebo prechádzali späť na Moravu.

Po prvý raz sa Považie objavuje v husitských udalostiach až v roku 1431, a to v najväčšom a rozhodujúcom husitskom ťažení, pri ktorom prešli takmer celým území dnešného západného Slovenska a pri ústupe utrpeli najvýznamnejšiu porážku. Husiti od tohto roku zanechávajú na dobytých hradoch aj svoje posádky, ktoré im vytvárali predsunutú pozíciu v prípade potreby pomoci. Takto vznikli posádky na hrade Likava, ale aj na Považskom hrade, v Lednici, no pravdepodobne aj v Topoľčanoch a Žiline.

Husitské vojsko bolo v roku 1431 rozdelené do dvoch prúdov, jeden prešiel Jablunkovským priesmykom do Žiliny a druhý už spomínaným prechodom z Uhorského Brodu cez Biele Karpaty na Považie, odkiaľ sa oba prúdy spojili a odtiahli na Liptov. Cez Turiec sa presunuli do Prievidze a odtiaľ do Topoľčian až k Nitre. Toto, pre husitov takmer bezproblémové ťaženie, sa pri Nitre skončilo, nie však z dôvodu vojenského neúspechu, ale vnútorných rozbrojov, ktoré nastali po tom, ako sa velitelia armád nedohodli na rozdelení koristi. To je ďalším dôkazom toho, že husitským spanilým jazdám išlo o šírenie Husovho učenia len v najmenšej miere.

Armáda sa rozdelila medzi táboritov a sirotkov[14]. Táboriti sa vrátili späť na Moravu, kým sirotkovia pokračovali v plienení až do Levíc. Hoci svoju korisť rozšírili o ďalšie dobyté a vyplienené mesto, pri ústupe späť na Moravu ich čakala pomsta zo strany táboritov v podobe strhnutého mostu cez rieku Váh, a tak sa museli k ústupu vybrať ťažko priechodným terénom ľavého brehu Váhu, pričom boli neustále napádaní uhorským vojskom. O tom, kto a akým spôsobom sa pričinil o neustále napádanie husitského vojska sa z prameňov nedozvedáme. Isté je len to, že husitská armáda sa v blízkosti mesta Ilava zmenšila na polovicu a musela čeliť poslednému stretu s kráľovskou armádou Žigmunda. Po privolaní pomoci od neďalekého hradu Lednica sa 11. novembra 1431 podarilo husitom prekročiť Váh, pravdepodobne aj za pomoci ilavských obyvateľov, a odtiahnuť na Moravu so stratou 5000 mužov a 250 vozov naložených korisťou.[15]

Naposledy sa Považie spomína v súvislosti s husitskými spanilými jazdami už len ako miesto prechodu armád v roku 1434, teda v čase postupného ukončenia stálych husitských posádok na našom území.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Poznámky a zdroje:

[1] HONZÁK, František (et al). Dejiny Slovenska, dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : Slovart, 2007, 107. ISBN 987-80-8085-596-3.

[2] Na Žigmundovo prianie ešte deň pred popravou poslali kardinálovi správu, aby Husa prehovorili na odvolanie jeho učenia. Ponuka milosti od samotného panovníka znela aj v deň popravy. Po opätovnom odmietnutí bol Hus upálený 6. júla 1415.

[3] Bližšie pozri FRANZEN, August. Malé církevní dějiny. Praha : Zvon, 1995, s. 174. ISBN 80-7113-119-9.

[4] Artikuly zhŕňali všetky základné husitské požiadavky pre nastolenie poriadkov v cirkvi: 1) slobodné hlásanie Božieho slova 2) oltárna sviatosť prijímaná chlebom aj vínom 3) trestanie ťažkých hriechov 4) zrušenie svetského panovania cirkevných predstaviteľov. ČTYŘI ARTIKULY PRAŽSKÉ. In VUTBR [online]. [cit. 2014.05.08.]. Dostupné na internete <http://www.fit.vutbr.cz/~michal/kr/artikuly.html.cs>.

[5] Husa do Kostnice pozývali spolu dvakrát, po oboch odmietnutiach mu Žigmund listinou zabezpečil bezpečnosť, to však na naliehanie koncilu nebolo možné dodržať. KOSTNICKÁ KRONIKA. In PAPSOVÁ, Mária – ŠMAHEL, František – DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Budmerice : RAK, 2009, s. 174. ISBN 978-80-85501-42-1. O problémoch Žigmundovho nástupníctva pozri MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 81. ISBN 978-80-8046-586-5.

[6] KOSTNICKÁ KRONIKA. In PAPSOVÁ – ŠMAHEL – DVOŘÁKOVÁ. ref. 4, s. 203.

[7] K vojenským úspechom Husitov bližšie SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene  k vojenským dejinám Slovenska. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 16. ISBN 978-80-89523-26-9.

[8] Boje kráľa Žigmunda proti husitom. KRONIKA JÁNA Z TURCA. In SOPKO, Július (ed.). Kroniky stredovekého Slovenska. Bratislava : RAK, 1995, s. 153. ISBN 80-85-501-06-6. Analýza husitskej časti v Kronike Jána z Turca bližšie pozri JANKOVIČ, Ľubomír. Husitská tematika v druhom augsburskom vydaní Kroniky Jána z Turca. In Husiti na Slovensku. Lučenec : Mestský úrad Lučenec, 2001, s. 50. ISBN 80-968694-1-8.

[9] SEGEŠ, Vladimír. Od rytierstva po žoldnierstvo. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 2004, s. 52.

[10] O reformách Žigmunda SEGEŠ, Vladimír. ref. 9, s. 58. Bližší rozbor Žigmundových verných rytierov pozri DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012, s. 78. ISBN 978-80-7360-986-3.

[11] Podľa mesta Siena, v ktorom bol plán obrany vypracovaný. MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 85. ISBN 978-80-8046-586-5.

[12] Územie dnešného Slovenska malo byť chránené predovšetkým Žigmundovou kráľovskou armádou, v prípade potreby boli mobilizované vojská prelátov a barónov z ohrozených žúp.

[14] Táboriti získali pomenovanie podľa mesta Tábor, ktoré vybudovali, sirotkovia sa zasa nazývali husitské vojská po smrti veliteľa Jána Žižku (†1424).

[15] O pomoci Ilavčanov husitom upozorňuje fakt, že Ilava po roku 1431 je z pôvodného označovania ako civitas označovaná už len ako oppidum. Náhle zmenšenie mesta je pripisované buď jeho zničeniu v priebehu bitky s husitmi, alebo jeho zničenie samotným Žigmundom, ktorý mohol poznať spoluprácu medzi obyvateľmi mesta a husitmi. Viac pozri História mesta. In Mesto Ilava [online]. [cit. 2014.05.11.]. Dostupné na internete <http://www.ilava.sk/historia/stredovek>.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *