Mesačné archívy: marec 2018

Dejiny každodennosti,História,Sociálne dejiny

František Jozef I. na Považí v roku 1852

Vložiť komentár

Hovorí sa, že počas dlhého života nášho predposledného cisára Františka Jozefa I., mal prakticky každý obyvateľ monarchie možnosť aspoň raz vidieť panovníka naživo.  Ľudia žijúci na Považí mali na to príležitosť už po dvoch rokoch jeho vlády, kedy sa cisár vydal na dlhú, ale o to dôležitejšiu cestu po svojich korunných krajinách. Prečo to robil a aký to malo zmysel? To sa budem snažiť priblížiť čitateľom prostredníctvom úryvkov z mojej diplomovej práce, ktorá sa počiatkami vlády Františka Jozefa zaoberala.

Na prahu dospelosti bol v pohnutých revolučných časoch 2. decembra 1848 v olomouckom arcibiskupskom paláci za rakúskeho cisára menovaný František Jozef I.[1] Tento akt bol realizovaný len v prítomnosti cisárovej najbližšej rodiny a vybranej dvornej elity, navyše ku zmene panovníka nedošlo po smrti jeho predchodcu. Legitímnosť nástupu na trón tak mohla byť ľahko napadnuteľná odporcami nového cisára. Krajinou sa začali šíriť vtipy, ktoré označovali Františka Jozefa za dieťa narodené po deviatich mesiacoch revolučného pohybu, prípadne prepisom jedného písmena vytvárali z jeho mena Franz slovo Fratz (sopliak, fagan).[2] Na mladosť a neskúsenosť s radosťou poukazoval vo svojich zahraničných prednáškach aj Lajos Kossuth, podľa ktorého v decembri 1848 ambiciózna žena posadila dieťa na trón stojaci na troskách slobody.[3]

Mladý cisár.

       František Jozef ale skutočne nebol cisárom „z vôle ľudu“. Na trón bol dosadený palácovým prevratom po tom, ako Ferdinand prečítal pripravenú abdikačnú listinu a ako sa jeho otec František Karol vzdal nástupníckych práv. Od svojho menovania sa považoval za cisára z Božej vôle, čím sa snažil zlegalizovať svoje nástupníctvo a eliminovať opozíciu.[4] V čase nástupu na trón mal len niekoľko praktických vojenských skúseností z trojmesačného pôsobenia v Lombardsko-Benátsku, ale veľmi málo priamych vladárskych skúseností. Nutne ich nepotreboval, pretože štátny aparát bol v spoľahlivých rukách dvora. To, čo nebolo zabezpečené cisárovou matkou Žofiou Wittelsbach alebo vládnym kabinetom Felixa Schwarzenberga, zabezpečili rakúski generáli spolu s formujúcimi sa brachiálnymi zložkami.

Drobnou finančnou pomocou začal už koncom roka 1849 pracovať na svojej povesti, keď sa v septembri zaviazal štyrom sirotám po evanjelickom farárovi zo Sedmohradska platiť každý rok po 200 zlatých a to až do ich 24. roku života. Peniaze na ich zaopatrenie mali byť vydávané zo štátnej pokladnice a o tomto čine bol každý informovaný na titulnej strane novín.[1] Dobrotivosť Františka Jozefa je všeobecne známa, avšak rovnako známe je, že v mladosti nemal predstavu o skutočnej hodnote peňazí, a preto je viac než isté, že akt dobročinnosti bol konzultovaný s niekým iným.[2]

Ďalším vhodným prostriedkom na získanie si podpory aspoň u malej časti obyvateľov bolo vyhlasovanie amnestií. Vzhľadom na enormný počet zatknutých nebol problém vybrať vhodných kandidátov na prepustenie a omilostenie tých, ktorí nepredstavovali pre monarchiu nebezpečenstvo. Skrátenie trestu alebo úplné omilostenie pomohlo zjemniť napätie, aké sa vytváralo v niektorých väzniciach.[3] Začiatkom decembra 1849 František Jozef rozhodol o tom, že politickí väzni, ktorí boli odsúdení na jeden rok väzenia a odpykali si už polovicu svojho trestu, majú byť úplne prepustení.[4]

Poukazovanie na milodary a amnestie bolo síce pozitívnym krokom, ale v konečnom dôsledku tento postup zasiahol do životov len veľmi obmedzeného počtu ľudí. Oveľa väčší počet ľudí zasiahli nové daňové poplatky a zvyšujúci sa počet bezzemkov, ktorí zostali odsúdení na námezdnú prácu u veľkostatkárov. Ekonomické problémy boli jedným z kľúčových javov celých päťdesiatych rokov. Proti spotrebnej dani za tabak sa zdvihla taká vlna odporu, že niektorí pestovatelia začali páliť svoje tabakové sadenice. Keďže sa počas trvajúceho výnimočného stavu nebolo možné zhromažďovať, ani vyjadrovať odpor voči postupu vlády, začali sa ľudia schádzať na cintorínoch, z ktorých ich nemohli bezdôvodne vyhostiť.[5]

Cisár František Jozef počas 50-tych rokov.

Popularita Františka Jozefa bola v prvých rokoch vlády skutočne na bode mrazu u veľkej časti obyvateľstva. Cisár o tom samozrejme vedel, ale spočiatku o sympatie verejnosti nestál.[1] Boj o jeho obľúbenosť sa postupne viedol na viacerých úrovniach s použitím rozličných prostriedkov. Kľúčová sa však ukázala byť panovníkova osobná prítomnosť medzi jeho poddanými národmi a dôvod na to bol veľmi jednoduchý. Cisára pre jeho mladý vek len málokto poznal, nemal dostatočne veľké kontakty a aj tá časť obyvateľstva, ktorá ho prijala za svojho panovníka, nemala možnosť vidieť ho osobne, pretože začiatkom vlády sa zdržiaval takmer výlučne v Rakúsku a v Čechách.[1] Zámerne odsúvaná návšteva Uhorska súvisela, prirodzene, s veľkým nebezpečenstvom vyplývajúcim zo stále prítomnej revolučnej nálady Maďarov a porevolučnej nespokojnosti nemaďarských národov.

Panovník navštívil za svoj dlhý život všetky korunné krajiny a každý obyvateľ mal možnosť ho minimálne raz vidieť naživo. Jeho cestovanie súviselo s vojenskými manévrami, civilnými inšpekciami, otváraním rozličných inštitúcií i so stretnutiami s inými panovníkmi.Medzi posledné krajiny a regióny, ktoré cisár po štyroch rokoch vlády ešte nenavštívil, patrilo Uhorsko, Sedmohradsko, Vojvodina a Chorvátsko s Vojenskou hranicou. Návšteva väčšiny menovaných území bola naplánovaná na veľkú okružnú cestu v letných mesiacoch roku 1852.[1] Veľmi zaužívane sa nazýva aj ako „cesta zmierenia“, v skutočnosti však nešlo o zmierenie cisára s uhorským ľudom, ako skôr o zmierenie uhorského ľudu s tým, že cisárom bol práve František Jozef.

Mapa štyroch ciest cisára po Uhorsku v roku 1852, archív autora.

V prvý augustový týždeň roku 1852 zamieril panovník na územie dnešného Slovenska, na čo vopred reagovali Slovenské pohľady vydaním niekoľkých básní k jeho príchodu: „Zaplesajte Tatry naše, vy slovenské pyramídy! Nech vás oko Mocnárovo s potešením všade vidí; ozvena nech ohlas dáva, cisárovi sláva, sláva! A ty Mocnár veleslavný, buď vítaný v Tatier lone, milióny ťa čakajú, čo vždy stáli pri Tvém tróne.“[1] Zahanbiť sa nenechali ani v Slovenských novinách, ktoré obdobne reagovali napísanou básňou v staroslovenčine: „Nuž vítej nám, ó náš Nejjasnější Pane! V Tatrách, ve slovenském věrném Tobě kraji!“[2]

„Slávnosť, akej nikto nepamätá“,[1] tak označili panovníkovu prítomnosť obyvatelia Oravy. Vopred konané prípravy na jeho príchod organizoval najmä gróf František Zichy, ktorý nedovolil Slovákom prezentovať vlastné slávobrány. Majoritné oravské obyvateľstvo sa však preukázalo aspoň červeno-bielymi zástavami. Cisár vykonal audiencie v Dolnom Kubíne a prezrel si aj Oravský hrad. Počas celej návštevy sa mal údajne viackrát zhovárať s ľuďmi v slovenčine, čo spôsobilo mimoriadne nadšenie. Skutočne neštandardné prekvapenie na neho ale čakalo až pri ceste späť do Kraľovian, kde sa v blízkosti sútoku Oravy a Váhu nachádzalo niekoľko slávnostne vyzdobených pltí. Na prvej z nich bolo vyhradené miesto pre žandárov, na druhú sa nalodila hudobná kapela a konečne na tretej plti neobyčajnej veľkosti cestoval samotný panovník s najbližším vojenským sprievodom.[2] Život cisára bol zverený do rúk skúsených pltníkov oblečených do slovenských krojov. Keď sa plť pohla, z okolitých hôr Malej Fatry sa začali ozývať zvuky pastierskych trúb, ktoré vytvárali oravskí bačovia a niekoľko valachov. K tomu sa pridali slávnostné výkriky stoviek prítomných ľudí a salvy mažiarov. Neobyčajná cesta dolu Váhom, ktorá vystriedala stereotypný priebeh predchádzajúcich návštev, sa tak celkom určite vryla do pamäte cisára.

Oddanosť miestneho ľudu sa preukázala po príchode do Sučian v blízkosti Martina, kedy došlo k pretrhnutiu lán na cisárovej plti, na čo reagovali prítomní chlapi pohotovým skokom do Váhu, aby plavidlo pridržali a cisár mohol bezpečne vystúpiť. František Jozef bol podľa slov redaktora dojatý a pltníkov náležite obdaroval.[3] Noc strávil v martinskom župnom dome a na druhý deň ráno pokračoval v ceste do Trenčianskej župy. Na župných hraniciach trpezlivo vyčkával trenčiansky župan Jozef Koreska, ktorý už dva týždne organizoval rekonštrukciu ciest, cez ktoré sprievod prechádzal a zároveň zakázal miestnym obyvateľom podávať cisárovi sťažnosti. Slávnostné uvítanie a výzdoba bola podobná, akú cisár zažíval v predchádzajúcich návštevách. Po krátkej prestávke v Žiline sa František Jozef 12. augusta naobedoval v Ilave a následne pokračoval do Trenčína, kde našiel ubytovanie v župnom dome. Tamojší obyvatelia pre neho zapálili vatru priamu na nádvorí hradu a rozloženie menších ohňov malo vytvárať nápis „viribus unitis“. Cisár v Trenčíne nezostal cez noc, ale v spoločnosti bandérií a fakľového sprievodu sa v nočných hodinách pobral do Nového Mesta nad Váhom. Z Považia si odniesol viacero darov, ktoré láskavo prijal.[4]

V okolí Trnavy sa k bandériám pridalo niekoľko myjavských jazdcov, ktorí chránili vzácneho hosťa. V meste sa cisár stretol s tam prítomným maršalom Alfredom von Windischgrätzom, ktorý mal na Považí svoje majetky, ale vo všeobecnosti sa už oslavy príchodu Františka Jozefa konali viac-menej tradičným spôsobom, ktorý bol opisovaný nespočetnekrát. Čím viac sa blížil sprievod k Bratislave, tým boli oslavy tichšie, pretože vidieť panovníka habsburského rodu v tomto meste nebolo také výnimočné, ako vidieť ho vo vzdialených kútoch monarchie. Po inšpekcii Trnavy František Jozef nastúpil do pripraveného vlaku a na zvyšok cesty použil tento, určite pohodlnejší dopravný prostriedok. Posledné hodiny svojej trojmesačnej výpravy strávil cisár v bratislavskom Primaciálnom paláci, kde ho obklopila miestna aristokracia a duchovenstvo. Vo večerných hodinách si tak ako v každom väčšom meste pozrel divadelné predstavenie a na druhý deň ráno, 14. augusta 1852, po pravidelnej vojenskej inšpekcii, už sedel celý sprievod v špeciálnej vlakovej súprave smerujúcej do hlavného mesta Rakúskeho cisárstva.[5]

            Záverečné zhodnotenie tejto cesty je veľmi náročné, nakoľko nie je pochybností o tom, že veľké množstvo obyvateľstva skutočne úprimne a s radosťou očakávalo príchod panovníka. Vítali ho zástupy ľudí ako osloboditeľa z poddanských povinností, ako niekoho, kto zabezpečil rovnoprávnosť tým, ktorým bola dlhodobo upieraná. Odovzdávali mu dary, k nohám mu hádzali kvety, kľakali pred ním na kolená len preto, aby mu vyjadrili svoju úplnú oddanosť a vďaku. Rovnako tak však bola cesta perfektne pripraveným divadlom. Na uliciach miest neboli žobráci, pretože ich odtiaľ vopred vyhnali a k panovníkovi sa nedostali sťažnosti, pretože bolo zakázané ich odovzdávať. František Jozef jednoducho videl to, čo chcel vidieť a čo mu malo byť ukázané. Dediny a mestá, cez ktoré prechádzal, boli len Potemkinovými dedinami. Stačilo to však na to, aby svoj obraz zásadne vylepšil a tam, kde sa vylepšoval len veľmi ťažko, preukázal cisár moc, ktorú mal v tom čase už pevne v rukách.

Poznámkový aparát

[1] Jeho biografické údaje a prehľad vlády pozri napríklad URBAN, Otto. František Josef I. Praha : Mladá fronta, 1991, 318 s.; KISTE, John. Císař František Josef. Život, pád a zánik habsburské říše. Praha : Práh, 2008, 262 s.; SEGEŠ, Vladimír (et al.) Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003, s. 277 – 284.

[2] K prepisu panovníkovho mena dochádzalo na pouličných letákoch. HOLEC, ref. 9, s. 30. Taktiež pozri URBAN, ref. 84, s. 37.

[3] „Ambicióznou ženou“ je myslená cisárova matka Žofia a „trónom slobody“ malo byť liberalizované, revolučné Uhorsko. O Kossuthových cestách viac FREIFELD, ref. 12, s. 110.

[4] Formulku „cisár z Božej vôle“ Ferdinand V. prestal používať v lete roku 1848, ale pri korunovácii Františka Jozefa sa úmyselne znova použila ako dôraz na to, že monarchistická moc pochádza priamo od Boha a nie od ľudí. Pozri URBANITSCH, ref. 30, s. 51.

[5] Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 101 z 26. augusta 1852. O veľmi špecifickej návšteve Oravy opäť HOLEC, ref. 9, s. 41; VETRÁKOVÁ, ref. 125, s. 147.

[6] Z novinových správ sa dozvedáme, že „cisárova plť“ bola podstatne väčšia, na podlahe bolo zelené súkno a naopak na streche červeno-biele. Prostredný sťažeň bol ozdobený rakúskou čierno-zlatou zástavou a na krajoch boli slovenské i maďarské zástavy menších rozmerov. Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 102 z 28. augusta 1852.

[7] O tejto príhode Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 102 z 28. augusta 1852.

[8] Deputácia ľudí z Rajeckej doliny odišla za cisárom do Žiliny aj do Trenčína, aby mu podarovali špecifickú červenú kožu, okrem toho bol panovník obdarovávaný tradičným jedlom, či remeselnými výrobkami, najmä drôtenými.

[9] K záveru celej cesty pozri HOLEC, ref. 9, s. 48; tiež VETRÁKOVÁ, ref. 125, s. 150. Z pramenného materiálu ADLERSTEIN, ref. 125, s. 169 alebo Zpráwy ze Slowenska, Slovenské noviny, roč. 4, č. 97 zo 17. augusta 1852.

[10] Báseň vyšla v špeciálnom vydaní ako Predtušenie slávnej Slovenstva radosti na najvyšší príchod Jeho Císársko-Apoštolského Veličenstva Fraňa Jozefa I. Slovenské pohlady na literatúru, umenie a život, roč. 4, č. 5 zo 4. augusta 1852.

[11] Autor básne sa podpísal ako V. P. P., pozri K uvítání Jeho Císařsko-Královského Apoštolského Veličenstva Františka Josefa I. ve věrných krajech slovenských. Slovenské noviny, roč. 4, č. 93 zo 7. augusta 1852.

12] Táto cesta, napriek svojmu nesmiernemu významu, nebola doposiaľ na Slovensku dôkladne preskúmaná. Podrobnejšie sú spracované väčšinou len tie úseky panovníkovej cesty, ktoré sa priamo dotýkali územia dnešného Slovenska, k tomu pozri VETRÁKOVÁ, Anna. Cesta zmierenia: návšteva Františka Jozefa v Uhorsku roku 1852. In KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid (et al.) „Vyjdeme v noci vo fakľovom sprievode a rozsvietime svet“. Bratislava : SAV, 2012, s. 137 – 151; alebo tiež HOLEC, ref. 9, s. 30 – 49. Pri spracovaní tejto témy používame slovenské, rakúske a české dobové noviny, ale aj knihu Johanna Adlersteina, ktorý ako súčasť sprievodu podrobne rozpísal cestu panovníka, pozri ADLERSTEIN, Johann. Die Rundreise Sr. k. k. apost. Majestät Franz Joseph des Ersten durch Ungarn und Siebenbürgen im Jahre 1852 als ein Beitrag zur Geschichte unserer Tage mitgetheilt von einem Augenzeugen. Wien : Keck und Pierer, 1852, 184 s.

[13] Takmer vždy ale išlo o kombináciu viacerých dôvodov, čím bol schopný v rámci jednej návštevy otvoriť napríklad nové divadlo a súčasne vyriešiť iné politické záležitosti.

[14] Dôvodov na návštevu bolo oveľa viac, či už išlo o poľovačky a iné kratochvíle, návštevu divadiel, výstav a podobne. K dôvodom návštev napríklad URBANITSCH, Peter. Mýtus pluralismu a realita nacionalismu. Dynastický mýtus habsburské monarchie – zbytečná snaha o vytvoření identity? (2. část – dokončení) In Kuděj, Časopis pro kulturní dějiny, roč. 8, č. 2, 2006, s. 35.

[15] Výnimkou bolo trojmesačné ťaženie v Uhorsku a dve oficiálne návštevy Varšavy, pri ktorých sa stretol s ruským cárom Mikulášom I. Až do roku 1852 sa však cisár častejšie „vyskytoval“ v talianskych provinciách než v Uhorsku.

[16] Podľa Otta Urbana panovník sledoval vytýčený cieľ v podobe absolutistickej moci bez ohľadu na verejnú mienku obyvateľstva. URBAN, ref. 84, s. 45.

[17] Otec štyroch sirôt prišiel o život počas revolúcie pre svoje prohabsburské presvedčenie. V krátkom článku na titulnej strane cisár symbolicky žiada Alexandra Bacha o vybavenie tejto žiadosti. Pozri Úradnie zpráwy, Slovenské noviny, roč. 1, č. 18 zo 7. septembra 1849.

[18] František Jozef často a rád rozdával almužny, ale keďže pri sebe nemusel nikdy nosiť peniaze a nechodil nakupovať, nemal tušenie o tom, čo je málo a čo veľa peňazí. Zachovalo sa viacero príbehov, napríklad keď chcel dať svojmu bratovi k narodeninám len 5 zlatých, alebo keď sa obával, či je 500 korún pre holiča dostatočne veľa. Pozri KETTERL, Eugen. Paměti komorníka císaře Františka Jozefa I. Praha : Novinář, 1970, s. 28.

[19] Pomery v mnohých väzniciach boli v päťdesiatych rokoch katastrofálne. Známa je rozsiahla vzbura väzňov v Ilave, kde nebol vybudovaný dostatočný priestor pre väzňov a v jednej miestnosti sa ich mohlo ocitnúť aj niekoľko desiatok. Proti takémuto väzneniu došlo k hromadnej vzbure v roku 1858, ale jej priebeh dodnes nebol zrekonštruovaný. Výsluchové protokoly väzňov spolu s dennými hláseniami sú v ŠA BY, fond Krajský súd v Trenčíne 1849 – 1859, krab. 56, č. 607 – 709, spis Vzbura väzňov v Ilave 1858.

[20] Úradnie zpráwy, Slovenské noviny, roč. 1, č. 46 zo 4. decembra 1849.

[21] O drobných prejavoch nespokojnosti pozri FREIFELD, ref. 12, s. 103.

[22] Na trhovisku zrejme došlo k niekoľkým menším incidentom, pretože na miesto boli povolané aj rakúske vojenské jednotky. Odpor voči panovníkovi a vyjadrenie podpory pre Kossutha sa najčastejšie prejavoval úplnou ignoráciou cisára, bolo to bezpečnejšie ako konfrontácia s mocenskými zložkami. Pri oslavách jeho narodenín sa jednoducho nikto nedostavil. Ibidem, s. 112.

[23] O priebehu vzbury v Banskej Štiavnici pozri MESÁROŠ, Július. Sociálne pomery a sociálne hnutie robotníctva. Začiatky spolčovacieho hnutia. In PODRIMAVSKÝ, ref. 1, s. 170. Vo vzbure banskoštiavnických baníkov sa v 50. rokoch 20. storočia hľadali začiatky sociálnych zápasov (triedneho boja) slovenského proletariátu.

 

Architektúra,História

Výstavba Vážskej kaskády na strednom Považí

Vložiť komentár

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Krajina na strednom Považí sa veľmi zmenila. Každý, kto cez tento región prechádza, si už z diaľky všimne oproti sebe stojace Biele Karpaty a Strážovské vrchy, no a tam medzi nimi nájde kedysi dominantnú rieku Váh, dnes už len vo svojej skrotenej podobe. Tento pokojný a od povodní ušetrený kraj, nežije bez strachu z veľkej vody ešte ani sto rokov. Napriek tomu je to dnes pre nás samozrejmosťou. Komu a čomu ale vďačíme za tento stav? Na stránkach Magistra Historiae vám v sérii článkov prinesieme informácie o tom, ako sa Váh v minulom storočí menil z neskrotného vodného toku na človekom regulovanú a energeticky využiteľnú rieku.

Ak by ste si prečítali výpovede obyvateľov obcí na strednom Považí v Tereziánskom urbári (1770), zistili by ste, že jednu vec majú všetky obce spoločné – strach a bezmocnosť prameniace z rieky Váh. Tá bola až do minulého storočia živlom, ktorý cez Považie netiekol v pokojných meandroch, ale naopak vytváral niekoľko ostrovov, tiekol vo viacerých korytách a jej veľkosť a smer sa každým rokom menil. Spôsobovalo to značné problémy pri určovaní chotárnej hranice, ale aj problémy s majetkom, živobytím a v neposlednom rade si rieka so sebou odniesla množstvo ľudských životov.

Obrázok 1: Ukážka korýt Váhu na konci 18. storočia v okolí mesta Ilava.

To všetko sú dôvody, kvôli ktorým sa už od stredoveku v tejto oblasti presúvali cesty, dediny a mestečká čo najviac k okolitým horám, aby boli ušetrené od zničujúcej povodne. Na dlhé storočia neexistovali možnosti ani prostriedky na účinnejšie vysporiadanie sa s týmto problémom a ľudia si na to museli jednoducho zvyknúť. Nárast priemyselného ruchu do tohto agrárneho regiónu priniesol až koniec devätnásteho storočia. Výstavba Považskej železnice, cementárne v Ladcoch, či sklárne v Lednických Rovniach priniesli nové technologické možnosti a hlavne nových významnejších odberateľov elektrickej energie. Prvá svetová vojna ale akékoľvek plány zastavila.

O prípadnej regulácii Váhu sa začalo hovoriť až na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. To už hovoríme o období, kedy nebolo výhodné regulovať Váh len z toho dôvodu, že sa často vylieval z vlastného koryta, ale išlo najmä o energetické využitie jeho potenciálu, o vybudovanie série malých vodných elektrární, ktoré sa predbežne mali vybudovať v Ladcoch, v Ilave a v Dubnici nad Váhom. Do budúcnosti sa samozrejme počítalo s ich rozšírením. Dnes je tento megalomanský projekt známy ako sústava Vážskych kaskád. Jej počiatky datujeme do augusta 1932. Išlo o jednu z najdôležitejších technických stavieb na Slovensku v tomto období.

Čitatelia znalí histórie ale budú vedieť, že začiatok tridsiatych rokov sa spája skôr s úpadkom v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou. Nebolo tomu inak ani v Československu, o to viac bola štátom platená práca na kopaní a budovaní kanála žiadanejšia. Väčšina najdôležitejších prác musela byť stále prevádzaná ručne – za pomoci lopát a krompáčov. Len kde-tam môžeme vidieť stále veľmi primitívne bagre, žeriavy a veľké kladivá. Kanál sa začal budovať pri obci Dolné Kočkovce, neďaleko Púchova. Po obci získal aj názov ako Kočkovský kanál. Prípravné práce sa začali hneď v lete roku 1932, kedy sa začali ručne kopať a budovať ochranné hrádze, ktoré mali ochrániť susedné obce Streženice a Horné Kočkovce od vody. Dno kanála je široké až 15 metrov a samotné brehy sú od seba vzdialené na 50 metrov. Na vykopanie a zabetónovanie takejto plochy bolo potrebných 2000 robotníkov denne, ale o lacnú pracovnú silu nebola vôbec núdza. Nezamestnanosť v tomto čase sa totižto šplhala na rekordnú hranicu. Pre odvoz veľkého množstva zeminy, skál a štrku sa na mieste budúceho kanála vybudovala provizórna železnica, ktorá nepretržite odvážala materiál.

Prvou elektrárňou – hydrocentrálou, na plánovanom kanáli, bolo vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice, ktorého návrh vypracovali architekti Jiří Merganc a Václav Houdek. Pozostávalo zo 6 km dlhého prívodného kanála, ktorý privádzal vodu z Váhu od Dolných Kočkoviec do Ladiec, tam sa prúd vody prostredníctvom dvoch Kaplanových turbín menil na elektrickú energiu a odtiaľ voda pokračovala ďalej 3 km dlhým odpadovým kanálom. Samotná elektráreň je dnes považovaná aj za architektonické dielo postavené v konštruktivistickom a funkcionalistickom štýle. Súčasne ide o najstaršiu vodnú elektráreň na rieke Váh.

Obrázok 2: Konštruktivistické veže na hydrocentrále.

Keďže Váh so sebou splavuje množstvo drobného štrku a piesku, mohlo by ľahko časom dôjsť k obrusovaniu betónu a poškodeniu stavby. Ako ochrana sa preto použila vrstva žulového kameňa. Prívodný aj odpadový kanál sa po vykopaní do stanovenej hĺbky musel nechať cez zimu odležať, pretože neexistovali nástroje, ktoré by tak veľké množstvo zeminy pomohli utlačiť a zhutniť. Následne sa na vnútorné steny kanála naliala 15 cm hrubá vrstva betónu, po ktorej tečie voda dodnes. Stavba tohto vodného diela priniesla aj niekoľko novátorských vylepšení. Tak napríklad v Brne Ing. Smrček navrhol a vyskúšal nové rozrážače vody, ktoré sa umiestnili tesne pred elektrárňou, aby pomáhali lepšie rozložiť energiu vody.

Obrázok 3: Výstavba kanála aj za pomoci provizórnej železnice.

Do prevádzky sa elektráreň a kanál dostali hneď na jar v roku 1936, teda práce trvali celkovo len úctyhodné štyri roky. Už v novembri 1935 došlo k naplneniu kanála vodou, ale kvôli zime sa s oficiálnou prevádzkou začalo až na ďalší rok. V nasledujúcom období sa dĺžka kanála neustále predlžovala. Plánované elektrárne sa ale budovali pomaly. Práce na elektrárni v Ilave sa dokončovali až počas druhej svetovej vojny, v Dubnici nad Váhom boli hotové o niečo skôr. Dnes je energeticky využívaná rieka Váh na pomerne dlhom úseku od Žiliny až po Hlohovec, ale naďalej je aktuálna otázka výstavby série menších vodných elektrární na hornom toku Váhu smerom k Vysokým Tatrám a aspoň jednej väčšej elektrárni na juhu pod Hlohovcom. Slovensko je aj vďaka Vážskej kaskáde vo výrobe elektrickej energie absolútne sebestačné.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

 

Zdroj: BAGIN, Anton – BYSTRICKÝ, Valerián. Ilava. Martin : Osveta, 1991, 305 s. ISBN 80-217-0249-4.

Cirkevné dejiny,Dejiny každodennosti,História

Počiatky kultu Panny Márie Dubnickej

Vložiť komentár

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Keď v polovici 18. storočia grófka Terézia Ilešháziová, rodená Trannová, chcela dať odstrániť poškodenú sochu Panny Márie z dubnického kostola, netušila, aké zmeny to prinesie pre mestečko ležiace na hranici trenčianskeho panstva. Mariánska úcta sa na tomto mieste rozrástla do takej miery, že na začiatku 20. storočia bolo mesto úradne premenované na Máriatölgyes – Máriino mesto. Tento krátky historicko-teologický príspevok si kladie za cieľ priblížiť Teréziu Ilešháziovú a jej prestavbu Dubnice na pútnické miesto na základe troch zjavení Panny Márie.

Ilešháziovci v dubnickom rodovom sídle

Už počas života Gašpara Ilešháziho (†1648) sa rodina presťahovala z trenčianskeho hradu do novopostaveného kaštieľa v mestečku Dubnica, niekoľko kilometrov severne od Trenčína (pravdepodobne z dôvodu možného osmanského vpádu). Od konca 16. storočia sa na obdobie sedemdesiatich rokov stáva Dubnica protestantským mestom, ale už Juraj Ilešházi prestúpil v roku 1644 späť na katolícku vieru. Aj ďalšie generácie rodiny zostali vernými stúpencami pápeža. Opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj na konverzii Juraja mala značné zásluhy Panna Mária, pretože jej Nepoškvrnenému počatiu dal zasvätiť kaplnku v Trenčíne, vysvätil vrátený kostol Panne Márií a rovnako jej zasvätil oltár v trenčianskom jezuitskom kostole.

Mimoriadne starý dubnický kostol, písomne doložený do druhej polovice 13. storočia, zostal dominantnou stavbou celého okolia. Na začiatku 18. storočia však začal upadať. Jeho katastrofálny stav sa prejavil v plnej miere v časoch, kedy bol správcom dubnickej farnosti Ján Baltazár Magin – autor prvej národnej obrany Slovákov. S touto situáciou oboznamuje priamo Mikuláša Ilešháziho. Informuje ho, že kostolný zvon je prasknutý, dokonca hrozí, že spadne z veže, pretože jeho os je narušená. Z doložených opráv vidíme, že v zlom stave boli aj všetky okná a dvere, no v neposlednom rade aj interiér kostola. Mikuláš Ilešházi žiadosti dubnického farára vyhovel a sám prispel čiastkou 40 zlatých na rekonštrukciu kostola a opravu poškodeného zvona. V opravách kostola nelenil ani Jozef Ilešházi a v roku 1724 daroval niekoľko predmetov, čo dokazuje, že Ilešháziovci mali evidentný záujem nielen o rekonštrukciu svätostánku, ale aj o udržanie a šírenie katolicizmu v meste, ktoré si zvolili za rodové sídlo. Už v týchto časoch bola v mestečku dozaista rozšírená úcta ku Kristovej Matke, čo nám dokazujú pôvodné piety nachádzajúce sa v kostole, ale aj na Ilešháziovskom kaštieli neďaleko kostola. Skutočné šírenie je ale spojené až so sochou Panny Márie, ktorá sem bola premiestnená.

kostol

Socha Panny Márie

Na bočný oltár dubnického kostola bola z Trenčianskeho hradu prevezená počas rekonštrukcie kostola socha Panny Márie. Ide o ranobarokovú sochu, ktorú dal zhotoviť Juraj Ilešházi niekedy okolo roku 1650. Do dubnického kostola bola prevezená pravdepodobne preto, lebo pôvodná socha bola zničená. V bezchybnom stave však určite nebola ani táto novodovezená podobizeň Márie, ale samotné prevedenie robí túto sochu výnimočnou. Na väčšine mariánskych sôch je malý Ježiš zobrazený na rukách Márie ako žehná pravou rukou. Na dubnickej sa však touto rukou jemne dotýka Máriinej tváre.

Terézia Ilešháziová plánuje odstrániť sochu

V roku 1742 sa grófsky manželský pár Terézia a Jozef Ilešháziovci prišli pozrieť do rekonštruovaného dubnického kostola a zastavili sa pri spomínanej soche, ktorá bola poškodená. Grófka Terézia navrhla farárovi Kolačányimu, že sochu nahradia kópiou zázračného obrazu a pôvodná socha bude odstránená z kostola. Ešte v tú noc sa však Terézii v sne zjavila Panna Mária a táto udalosť sa opakovala aj nasledujúce dve noci. Grófka preto s dovolením manžela sochu v kostole ponechala a namiesto jej nahradenia sa začalo pracovať na jej rekonštrukcii. Postava Panny Márie bola oblečená do rúcha, na hlavu bola položená zlatá koruna a do pravej ruky bolo vložené žezlo. Keď do jej ruky položili ľaliu, kvet rozkvitol a zostal rozkvitnutým napriek tomu, že nebol vo vode ani na slnečnom svetle. Tým sa zázraky spojené s touto sochou iba začali. Dubnický farár po týchto udalostiach založil knihu, do ktorej spisoval všetky vypočuté modlitby a zázraky. Nachádza sa v archíve Rímsko-katolíckeho farského úradu v Dubnici nad Váhom a obsahuje okolo 250 zápisov o uzdravení. Na príhovor dubnickej Panny Márie boli vyliečené najrôznejšie choroby, a preto netrvalo dlho, aby sa do Dubnice začali schádzať veriaci z celej Trenčianskej stolice.

pamatnik

Dubnica ako pútnické miesto

V druhej polovici 18. storočia už do Dubnice cestovalo toľko pútnikov, že sa nezmestili do kostola. Dubnický farár žiadal Jozefa Ilešháziho o rozšírenie kostola a Jozef súhlasil. Stavebné práce trvali dva roky (od roku 1754 do 1756) a kostol bol radikálne zmenený. Rozšíril sa nielen pôdorys kostola, ale celkom prebudovaná bola aj veža a interiér. Nad hlavný oltár, ktorý bol takisto postavený nanovo bola umiestnená zázračná socha Panny Márie, ktorá nad oltárom stojí dodnes. Grófka Terézia dala zhotoviť presklenú skrinku zdobenú barokovými ornamentami, vo vnútri ktorej sa nachádza socha. Kostol zostal v takto zrekonštruovanej podobe až do požiaru na začiatku 19. storočia, ale väčšinu požiaru sa obyvateľom Dubnice podarilo uhasiť. Na kostole bola poškodená strecha, veža a roztavené boli aj zvony. Všetky škody sa ale podarilo pomerne rýchlo opraviť. Ročne v tomto období prichádzalo do Dubnice asi 15.000 pútnikov. Zápisy o zázrakoch sa rozširovali. Známe je obrátenie dubnickej Židovky, uzdravenie slepého a chromého dieťaťa, či záchrana života po tom, ako jedného murára zasypala hlina pri stavbe studne, v ktorej strávil 30 hodín, ale von sa dostal živý.

Premena mesta

Nezostalo len pri rekonštrukcií kostola. Mariánska úcta sa v meste natoľko rozšírila, že v šesťdesiatych rokoch 18. storočia bol vybudovaný stĺp Panny Márie spolu s erbom Ilešháziovcov, ktorý je zobrazovaný podobne ako socha v kostole. O desať rokov neskôr už vznikla kalvária so štrnástimi murovanými zastávkami a sakralizáciu mesta doplnilo aj súsošie svätého Jána Nepomuckého.

Do Dubnice cestovali pútnici počas celého roka individuálne, alebo vo veľkých skupinách na Slávnosť zoslania Ducha Svätého, na Slávnosť Najsvätejšej Trojice, na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, na Sviatok narodenia Panny Márie a na Sviatok povýšenia svätého kríža.

Na záver

Udalosti odohrávajúce sa v 18. storočí v Dubnici nad Váhom mali mimoriadny vplyv nielen na prehĺbenie viery jej obyvateľov, ale aj na celkovú premenu mesta, ktorej podobu si do istej miery zachovalo dodnes. Vyvrcholenie mariánskej úcty nastalo na začiatku 20. storočia a púte boli pozastavené až v päťdesiatych rokoch. Dnes mariánska úcta v meste naďalej pretrváva.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Zdroje:

BAGIN, Anton – JANOTA, Dušan. Dubnica nad Váhom. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1967, 295 s.

BYSTRICKÝ, Valerián – ROGUĽOVÁ, Jaroslava. Dubnica nad Váhom, od minulosti po súčasnosť. Dubnica nad Váhom : Mesto Dubnica nad Váhom, 2010, 463 s. ISBN 978-80-970251-5-1.

LETZ, Róbert. Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách. Bratislava : Post Scriptum, 2014, 160 s. ISBN 978-80-89567-29-4.

MIKULÁŠ, František. Dubnica nad Váhom. In Farnosť Považská Bystrica [online]. Dostupné na internete: <http://saletinirozkvet.webnode.sk/products/dubnica-nad-vahom>.

MRVA, Ivan. Slovensko a Slováci v druhej polovici 19. storočia. Bratislava : Perfekt; Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.

História,Vojenské dejiny

Pôsobenie a porážka husitských vojsk v bitke pri Ilave

Vložiť komentár

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

„Nielen záležitosti smrteľníkov sa vymknú nečakane z pravidelného chodu, ale z Božieho dopustenia aj viera voči Bohu občas trpí temnotou.“ Tak si duchovné udalosti v Európe vysvetľoval vzdelaný laik Ján z Turca vo svojej kronike. Lavínový efekt, ktorý sa spustil po tom, ako sa cirkev oprávnene snažila vymaniť spod svetského područia, mal za následok mnohé morálne i duchovné poklesky. Radikálne vzdialenie sa od pôvodných Kristových prikázaní postihlo ako svetských, tak i niektorých cirkevných predstaviteľov. Korupcia, simónia, nepotizmus či investitúra. To všetko sú pojmy, ktoré v priebehu pätnásteho a najmä šestnásteho storočia štiepili dovtedy pomerne jednotnú cirkev.

Reakcia na tieto udalosti nečakala dlho. Pokusy o reformáciu cirkvi sa v Anglicku pod dohľadom Johna Wicliffa (†1384) odohrávali už na konci štrnásteho storočia. O niekoľko rokov neskôr vystupuje na pôde Českého kráľovstva s prevzatými myšlienkami Ján Hus (†1415). Hoci obaja predchodcovia Luterovej reformácie boli upálení, potreba zásadnej zmeny prežila.

Kostnický koncil

O skutočnej potrebe reformy hlavy a údov cirkvi nepochybovali ani účastníci samotného Kostnického koncilu, ktorý bol pod záštitou Žigmunda Luxemburského zvolaný v roku 1414.[1]Napriek tomu, že Žigmund viackrát ponúkal milosť českému reformnému kazateľovi Jánovi Husovi výmenou za odvolanie jeho učenia, zostala ponuka nevyužitá.[2] Koncilom táto udalosť nijako neotriasla, pretože prvoradou úlohou bolo podriadiť obrovskú svetskú i duchovnú moc pápeža do kontrolovateľnejších rúk koncilu, ktorý by o dôležitých rozhodnutiach mal právo rozhodovať  v záujme všetkých katolíckych krajín. Nová voľba pápeža, ktorý sa stane hlavou očistenej cirkvi a vystrieda tak pontifikáty súčasne troch vtedajších pápežov, prebehla 11. novembra 1417 a na Petrov stolec zasadol kardinál Odo Colonna, ktorý prijal meno Martin V.[3]

Zatiaľ čo v Európe sa vďaka Kostnickému koncilu ukončoval proces pápežskej schizmy, v Českom kráľovstve došlo z dôvodu smrti majstra Jána Husa k hlbokým nepokojom. Za českého kráľa prijali Žigmunda Luxemburského len na Morave a v Sliezsku. Hoci bol v Prahe korunovaný za kráľa už v roku 1420, vládu prezval do rúk v skutočnosti až o šestnásť rokov neskôr. Práve počas obliehania Prahy križiackymi vojskami a následnému husitskému víťazstvu sa na Pražskom hrade prijali takzvané Štyri pražské artikuly.[4] Jedným z dôvodov Žigmundovho neúspechu v českých krajinách bola garancia návratu Jána Husa z Kostnického koncilu, ktorá však nemohla byť dodržaná.[5] Vyvrcholením koncilu voči Českému kráľovstvu, ktoré už v tom čase bolo vnímané ako krajina heretikov a kacírov, bolo vyhlásenie kliatby na 424 vznešených českých obyvateľov na koncile, práve z dôvodu husitskej viery.[6]

České kráľovstvo sa tak stalo stredobodom európskych záujmov v boji proti kacírom, najmä po tom, ako nový pápež Martin V. vyhlásil križiacku výpravu s účasťou všetkých susedných krajín, Uhorsko nevynímajúc. Na rozdiel od Wiclifovej snahy o zásadné reformy v cirkvi sa husitom podarilo spomedzi Husových nasledovníkov vytvoriť vojsko, ktoré odrazilo všetkých päť pokusov križiackych vojsk. Po takej masívnej vojenskej prevahe nemožno pochybovať o dostatku sebavedomia českých husitov k tomu, aby sa odvážili napadnúť Žigmundove postavenie v severnom Uhorsku, výlučne na území dnešného Slovenska.[7]

Kráľ Žigmund (…) bol dozaista povinný brániť katolícku vieru, lebo spomínaní husiti zhromaždili veľkú vojenskú silu.[8] Keď v roku 1428 vošli prvé husitské vojská za hranice Uhorska, Žigmundove oddiely na to neboli dostatočne pripravené. Okrem toho bola krajina zužovaná na oboch stranách – na juhu Turkami, na západe husitmi. Samotný Žigmund si túto závažnú slabinu dobre uvedomoval, rovnako on sám nebol schopným vojvodcom, čo už dokázal mnohokrát na križiackych výpravách, či už v bitke pri Nikopole, alebo vo všetkých doterajších ťaženiach proti husitom.[9] Svoju silnú diplomatickú osobnosť však s pomocou verných rytierov Stibora zo Stiboríc a Mikuláša z Gorjan dokázal využiť na dôležité defenzívne, ale i ofenzívne reformy v armáde.[10] V nich, ako vo svojej práci uvádza Vladimír Segeš, sa nariadilo opevňovať a niektoré väčšie dediny premeniť na mestá, aby sa zefektívnila obrana.

Najdôležitejšia reforma však prišla až o niekoľko rokov neskôr a nazývala sa Siensky register.[11]Hoci táto reforma pochádza z rokov 1432-33, to znamená v dobe, kedy najväčšie husitské nebezpečenstvo vyprchalo, je dôležité poznať Žigmundovu angažovanosť v obrane krajiny. Register bol rozposlaný všetkým stoliciam a krajina bola rozdelená do oblastí s vyhradeným počtom vojska, ktoré by mohlo byť okamžite nasadené do boja aj proti Turkom, aj proti husitom. Zatiaľ čo v protitureckej defenzíve zohrávala úlohu Dalmácia a Chorvátsko, proti husitom boli nasadené všetky jednotky z územia dnešného Slovenska, opierajúc sa z juhu na Bratislavský hrad a Považie až k Žiline. Dokonca ešte v roku 1435, kedy už bola väčšina hradov odstúpená späť do kráľovskej moci, sa na sneme v Bratislave riešila obrana proti husitom.[12]

Mimo územia Považia a dnešného juhozápadného Slovenska sa husitské nájazdy odohrávali takisto na Spiši, ktorý bol po prvý raz svedkom husitského ničenia na jar 1431, kedy po nezhode v Poľskom Krakove o Štyroch pražských artikulách došlo k napadnutiu Malopoľska a lúpežný útok pokračoval až do  Levoče. Bol vyplienený kartuziánsky kláštor v Lechnici a vypálené predmestie Levoče.[13]

Husiti na Považí

Husiti sa na územie Uhorska dostávali najmä ľahko prechodnými cestami, akou bola česká cesta ústiaca do Trnavy. Odtiaľ viedli prvý zo svojich nájazdov. Biele Karpaty im neuľahčovali postup smerom na východ, čím bolo čiastočne toto územie uchránené. Neskôr sa však práve územie Považia objavuje ako územie, cez ktoré sa husitské armády spájali, alebo prechádzali späť na Moravu.

Po prvý raz sa Považie objavuje v husitských udalostiach až v roku 1431, a to v najväčšom a rozhodujúcom husitskom ťažení, pri ktorom prešli takmer celým území dnešného západného Slovenska a pri ústupe utrpeli najvýznamnejšiu porážku. Husiti od tohto roku zanechávajú na dobytých hradoch aj svoje posádky, ktoré im vytvárali predsunutú pozíciu v prípade potreby pomoci. Takto vznikli posádky na hrade Likava, ale aj na Považskom hrade, v Lednici, no pravdepodobne aj v Topoľčanoch a Žiline.

Husitské vojsko bolo v roku 1431 rozdelené do dvoch prúdov, jeden prešiel Jablunkovským priesmykom do Žiliny a druhý už spomínaným prechodom z Uhorského Brodu cez Biele Karpaty na Považie, odkiaľ sa oba prúdy spojili a odtiahli na Liptov. Cez Turiec sa presunuli do Prievidze a odtiaľ do Topoľčian až k Nitre. Toto, pre husitov takmer bezproblémové ťaženie, sa pri Nitre skončilo, nie však z dôvodu vojenského neúspechu, ale vnútorných rozbrojov, ktoré nastali po tom, ako sa velitelia armád nedohodli na rozdelení koristi. To je ďalším dôkazom toho, že husitským spanilým jazdám išlo o šírenie Husovho učenia len v najmenšej miere.

Armáda sa rozdelila medzi táboritov a sirotkov[14]. Táboriti sa vrátili späť na Moravu, kým sirotkovia pokračovali v plienení až do Levíc. Hoci svoju korisť rozšírili o ďalšie dobyté a vyplienené mesto, pri ústupe späť na Moravu ich čakala pomsta zo strany táboritov v podobe strhnutého mostu cez rieku Váh, a tak sa museli k ústupu vybrať ťažko priechodným terénom ľavého brehu Váhu, pričom boli neustále napádaní uhorským vojskom. O tom, kto a akým spôsobom sa pričinil o neustále napádanie husitského vojska sa z prameňov nedozvedáme. Isté je len to, že husitská armáda sa v blízkosti mesta Ilava zmenšila na polovicu a musela čeliť poslednému stretu s kráľovskou armádou Žigmunda. Po privolaní pomoci od neďalekého hradu Lednica sa 11. novembra 1431 podarilo husitom prekročiť Váh, pravdepodobne aj za pomoci ilavských obyvateľov, a odtiahnuť na Moravu so stratou 5000 mužov a 250 vozov naložených korisťou.[15]

Naposledy sa Považie spomína v súvislosti s husitskými spanilými jazdami už len ako miesto prechodu armád v roku 1434, teda v čase postupného ukončenia stálych husitských posádok na našom území.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Magistra-historia.sk

Poznámky a zdroje:

[1] HONZÁK, František (et al). Dejiny Slovenska, dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : Slovart, 2007, 107. ISBN 987-80-8085-596-3.

[2] Na Žigmundovo prianie ešte deň pred popravou poslali kardinálovi správu, aby Husa prehovorili na odvolanie jeho učenia. Ponuka milosti od samotného panovníka znela aj v deň popravy. Po opätovnom odmietnutí bol Hus upálený 6. júla 1415.

[3] Bližšie pozri FRANZEN, August. Malé církevní dějiny. Praha : Zvon, 1995, s. 174. ISBN 80-7113-119-9.

[4] Artikuly zhŕňali všetky základné husitské požiadavky pre nastolenie poriadkov v cirkvi: 1) slobodné hlásanie Božieho slova 2) oltárna sviatosť prijímaná chlebom aj vínom 3) trestanie ťažkých hriechov 4) zrušenie svetského panovania cirkevných predstaviteľov. ČTYŘI ARTIKULY PRAŽSKÉ. In VUTBR [online]. [cit. 2014.05.08.]. Dostupné na internete <http://www.fit.vutbr.cz/~michal/kr/artikuly.html.cs>.

[5] Husa do Kostnice pozývali spolu dvakrát, po oboch odmietnutiach mu Žigmund listinou zabezpečil bezpečnosť, to však na naliehanie koncilu nebolo možné dodržať. KOSTNICKÁ KRONIKA. In PAPSOVÁ, Mária – ŠMAHEL, František – DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Budmerice : RAK, 2009, s. 174. ISBN 978-80-85501-42-1. O problémoch Žigmundovho nástupníctva pozri MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 81. ISBN 978-80-8046-586-5.

[6] KOSTNICKÁ KRONIKA. In PAPSOVÁ – ŠMAHEL – DVOŘÁKOVÁ. ref. 4, s. 203.

[7] K vojenským úspechom Husitov bližšie SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene  k vojenským dejinám Slovenska. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 16. ISBN 978-80-89523-26-9.

[8] Boje kráľa Žigmunda proti husitom. KRONIKA JÁNA Z TURCA. In SOPKO, Július (ed.). Kroniky stredovekého Slovenska. Bratislava : RAK, 1995, s. 153. ISBN 80-85-501-06-6. Analýza husitskej časti v Kronike Jána z Turca bližšie pozri JANKOVIČ, Ľubomír. Husitská tematika v druhom augsburskom vydaní Kroniky Jána z Turca. In Husiti na Slovensku. Lučenec : Mestský úrad Lučenec, 2001, s. 50. ISBN 80-968694-1-8.

[9] SEGEŠ, Vladimír. Od rytierstva po žoldnierstvo. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 2004, s. 52.

[10] O reformách Žigmunda SEGEŠ, Vladimír. ref. 9, s. 58. Bližší rozbor Žigmundových verných rytierov pozri DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012, s. 78. ISBN 978-80-7360-986-3.

[11] Podľa mesta Siena, v ktorom bol plán obrany vypracovaný. MRVA, Ivan – SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava : Perfekt, 2012, s. 85. ISBN 978-80-8046-586-5.

[12] Územie dnešného Slovenska malo byť chránené predovšetkým Žigmundovou kráľovskou armádou, v prípade potreby boli mobilizované vojská prelátov a barónov z ohrozených žúp.

[14] Táboriti získali pomenovanie podľa mesta Tábor, ktoré vybudovali, sirotkovia sa zasa nazývali husitské vojská po smrti veliteľa Jána Žižku (†1424).

[15] O pomoci Ilavčanov husitom upozorňuje fakt, že Ilava po roku 1431 je z pôvodného označovania ako civitas označovaná už len ako oppidum. Náhle zmenšenie mesta je pripisované buď jeho zničeniu v priebehu bitky s husitmi, alebo jeho zničenie samotným Žigmundom, ktorý mohol poznať spoluprácu medzi obyvateľmi mesta a husitmi. Viac pozri História mesta. In Mesto Ilava [online]. [cit. 2014.05.11.]. Dostupné na internete <http://www.ilava.sk/historia/stredovek>.